Oplatí sa chodiť na prednášky?
17.06.2016 Každý čerstvý vysokoškolák určite podľahne jednej z najväčších dilem, ktoré ho postretnú- chodiť na prednášky alebo nechodiť na prednášky? Prvý mesiac či dva, keď má každý ešte vyšpúlené očká z vysokoškolského systému a pokorne sa klania každej novinke, s ktorou sa na strednej škole nestretol, sa každý jedinec ochotne a poddajne zúčastňuje prednášok.
Veľké posluchárne, mnoho sedačiek, profesor, ktorého pomaly nevidno pri tabuli, všade nové tváre, plné zošity poznámok, nové erudované vedomosti. Na prvý pohľad – prečo nie? Zhruba tretí mesiac sa asi všetci zamýšľame nad povinnosťou, lepšie povedané nepovinnosťou prednášok. Veď to nejako dám, okopírujem si poznámky, naštudujem si v knižnici (rýchlejšie a efektívnejšie), vygooglim. Prefíkaní spolukolegovia nás začnú prehovárať, že je to strata času, smrteľne nudná a nevidia v tom žiadny význam.
Kašleme na to. Užívame si zaslúžené voľno, ideme na kávu s partiou, pospíme si dlhšie doma. Nič sa nedeje, hŕstka poctivcov sa na cvičeniach tvári, že sú popredu a vyťahujú nejaké neznajboh materiály a poznámky, rýchlejšie odpovedajú na otázky profesora. Veď sme si to študovali na vlastnú päsť, prešli sme si tie isté témy, vsadili sme na objektívnosť informácii.
Dva dni pred zápočtom prichádzame na koreň problému- originálnosť prednášajúcich profesorov a záhadu, odkiaľ to ten profesor nabral, odkiaľ mal tie informácie, nemáme sa to odkiaľ naučiť. Potia sa nám dlane a na skúške si nás profesor nepamätá, nepozná našu tvár, ani my tú jeho. A čo teraz? Dúfame, že to nezohľadní.A často dúfame nadarmo.
Neberte to ako pravidlo. Niekedy sú dané materiály a obsah učiva ľahko prístupné a verejne dostupné. No keď sa jedná o špecifickejšie predmety, napr. vo vyšších ročníkoch, bude to asi ťažší oriešok. Jedno je však isté- naučiť sa to musíme aj tak samy- bez ohľadu na „prezenčku“ prednášok. /SS/